Štvanica

Odrazu zachytil čosi neidentické. Akoby sa do hukotu motora zamotal akýsi šum. Chatár ubral plyn a započúval sa do hlasu hory. O chvíľu sa zvuk zopakoval. Okamžite ho identifikoval. Zavýjanie. Zaznelo zreteľne, prenikavo, ba až hrozivo. Zahučalo lesom ako varovanie. A vôbec nebolo vzdialené. Skôr sa mu zdalo celkom blízke. Vlci. Ozvali sa zo strany od Kotliny. Prekvapili ho. Rýchlo si to utriasol v mysli. Vytie šeliem bolo výrazné. Určite pochádzalo z množstva hrdiel. Strašných, vyhladovaných vlčích hrdiel. Neočakávaná situácia ho zaskočila. S takou udalosťou nerátal ani vo sne. Na vlčiu stopu v doline Zeleného plesa doposiaľ nenatrafil.
Ako je to možné?
V tom okamihu mu hlavou preletel varovný signál. Mäso. Desať kilogramov bravčoviny zrolovanej v igelitovom vrecku, ktorá bola ešte zvrchu prikrytá celtovinou a prichytená povrazom na chrbte saní. Chatár v duchu zvažoval.
Prerazí pach čerstvého mäsa zápach výfukových plynov?
Odrazu sa to strašné vytie ozvalo opätovne. Bolo to jasné. Na svoju otázku práve dostal konkrétnu odpoveď. Avšak teraz mu už pripadalo ako ostrá výstraha, ktorá v ňom zelektrizovala všetky vnemy. Spontánne mu napadla dráma z obrazovky. V pamäti rýchlo zakutal po dôležitých informáciách o vlkoch. No neobjavil nič mimoriadne. Iba ho prekvapilo, že šelmy prestali rešpektovať staré tradície. Veď podľa obyčají malo ich putovanie z Poľska smerovať na Spišskú Maguru. Tam predsa, v panenskej prírode, odjakživa ležali ich brlohy.
Avšak, prečo sa šelmy vzopreli zvyklostiam? Čo hľadajú tu, v Tatrách, na frekventovaných miestach a uprostred sezóny?
Zahnal zbytočné dohady. Skutočnosť bola transparentná a nezmeniteľná. Svorka alebo jej vyhladovaná odnož sa neďaleko brodila v hlbokom snehu. A jej pohyb bez akéhokoľvek tieňa pochybností smeroval priamo k nemu. Natískala sa mu otázka.
Zaútočia?
Na chrbte pocítil nepríjemné mravenčenie. Skúter práve prerazil cez potok pod Šalviovým prameňom, keď sa ozvalo opätovné mohutné vytie. Akoby ho vlci chceli ubezpečiť, že jeho úvahy sa uberajú správnym smerom. Ich hlasy boli úžasne intenzívne a hrozivé. Ovládol ho pocit, že ho tie strašné šelmy chceli priamo osloviť. Nadviazať kontakt. A podarilo sa im to dokonale. Ich ostré slová prenikli do uší a postupne sa predierali až do toho najvnútornejšieho bodu v tele. Odrazu ho premkla skutočná nefalšovaná hrôza, za ktorú sa vzápätí zahanbil. Napadlo mu.
Tá pravšedná cesta sa zmenila na nepoznanie. Na jej bielom podklade mátožili akési tiene. Aj tá prastará hora stratila svoju dobrácku tvár. Zdala sa nepreniknuteľná, tajomná a z každého jej kúta číhali nástrahy. Vytušil. To teda bude štreka. No vzápätí sa pokúsil ustráchanú psychiku postaviť na nohy.
Nebezpečná situácia predsa nemôže byť dôvodom na paniku. Naopak. Všetky sily a energiu musí koncentrovať na mimoriadne okolnosti. Na reálnu hrozbu.
A chatár ju evidentne vnímal, ako rástla tam dolu a celkom výrazne sa začala posúvať nahor. Takmer cítil jej mrazivý dych na chrbte. Napriek tme sa cesta pred ním črtala celkom výrazne, preto sa poľahky orientoval v horskom teréne. V tom okamihu odhadoval svoj náskok pred vlkmi na pár sto metrov. Možno nejakých tristo metrov. Vôbec sa mu nezdal dostatočný. Skôr opačne. Vzdialenosť mu pripadala desne krátka. Za druhým mostíkom sa horský chodník strmšie dvíhal vo viacerých ohyboch nahor. V zákrutách musel spomaliť, čím ešte ukrojil z minimálneho náskoku. Našťastie, motor rachotil pravidelne. Napriek veku bol celkom spoľahlivý, no mal svoje muchy a občas vypadol. Zvyčajne išlo iba o drobný defektík a oprava trvala len pár minút. Spontánne mu napadla mechanikova rada.
„Pri zlyhaní mašiny začni od sviečok.“
Vzápätí ho vystrašili ďalšie zádrhely, ktoré by mohli zapríčiniť vysadenie motora. Hrozba poruchy v ňom vyvolala narastanie napätia. Cítil ho skoro hmatateľne ako ostrie noža na krku. Našťastie vstúpil do hry aj zdravý rozum. Ten mu radil, aby sa vykašľal na tie hypotetické strašidlá, ktoré ho oberajú o energiu. Chatár ho rešpektoval. Následne preskupil myšlienky iba na bielu stopu pred skútrom. No duševná rovnováha trvala len chvíľu. Mozgovňa presiaknutá hrozbou nebezpečenstva sa pustila do zrovnávania šancí. Na záver to sčítala a podtrhla. Rezultát ho nepotešil.
V tej strašnej naháňačke všetko stálo na jedinej chybičke. Proste život niekedy znamená len pár dôležitých okamihov. A to je presne tá chvíľa. Výhra, alebo prehra. Zároveň mu došlo, z čoho pramení tá neistota a pesimizmus. Jeho existencia závisela od faktorov, ktoré pôsobili mimo neho. Bolestne si uvedomil, aké je to strašné, keď človek nedrží svoj osud vo vlastných rukách.
Postupne sa vydriapal z ďalších ohybov zrázovitých serpentín. Strmosť sa trochu zmiernila, preto uháňal o čosi rýchlejšie. Silný reflektor presvetľoval lesný priesek do diaľky. Dohľadnosť ho uspokojovala. Postačovala na odhalenie prekážok na ceste. Odrazu mu myšlienky preskočili na úplne inú koľaj. Napadli mu nemeckí študenti. A hlavou sa mu začali preháňať ďalšie obavy.
Nemali meškanie? Dostali sa už na chatu? A čo keď sa na tom nevyspytateľnom chodníku objaví nejaký oneskorený poblúdilec?
V kútiku duše zadúfal, že tej hrôzy je už dosť, že už nemá silu, aby sa ešte umocnila.
Rýchlo zahnal dotieravé predstavy a vrátil sa do reality. A boj nervov pokračoval. Motor hučal pravidelne a tak po kúsku ukrajoval z nebezpečnej cesty. Situácia sa navonok javila celkom stabilná, no kdesi v hĺbke mysle ho zožieral nepokoj. Pociťoval obrovskú túžbu obzrieť sa dozadu, len na krátku chvíľu skontrolovať terén za sebou. Musí predsa zistiť, čo sa tam deje. Rýchlo šibol pohľadom za chrbát. No v hustej tme nezazrel takmer nič identické. Bol skutočne rád, že vlkov nevidel. Napriek tomu celkom zreteľne vnímal ich fyzickú blízkosť. Nové poznanie ho trochu upokojilo. Zatiaľ technika a ľudský faktor ovládali situáciu. Pokúsil sa zhodnotiť svoju pozíciu. Aj keď svorku nevidno, určite je mu v pätách. Vlci trýznení hladom musia byť desne zúfalí, keď sa odvážili až na ľuďmi navštevované miesta. A pach čerstvého mäsa ich priťahuje ako droga. Vydráždené pudy ich určite ženú k agresivite. Tú predsa majú zakódovanú v povahe. Veď to nedávno dokázali na poľskej strane. V krutom zámere ich nezastaví žiadna sila. Pritom mäsa je na saniach tak žalostne málo. Pri tejto myšlienke s nechuťou spájal svoju existenciu s osudom bravčoviny.
No tá odolnejšia časť ega sa predsa len vzoprela pesimizmu. Uvedomil si totiž, že ťažká situácia ho doposiaľ nikdy nezlomila. Naopak. Vždy v ňom dokázala zmobilizovať všetok  potenciál. Tak prečo by to dnes malo byť iné? Vzápätí sa pokúsil oživiť zakríknutú odvahu. Už zakrátko ho ovládol pocit, akoby sa v ňom začala prebúdzať mohutná vnútorná energia. Tá postupne prenikala do všetkých kútov tela. A v psychike zažala plamienok optimizmu. Dokonca opäť uvažoval s chladnou hlavou. V duchu sa ubezpečoval. Drina v horách z neho ukula tvrdého chlapa. Veď neraz sa ocitol v extrémnych chvíľach, keď išlo o ľudský život, keď zodpovednosť za osud človeka ležala iba na ňom. Boli to existenčné problémy, ktoré musel riešiť do času, kým neprišli záchranári a neposkytli postihnutému profesionálnu pomoc. Nebezpečenstvo bolo súčasťou jeho života a za tie roky si na neho zvykol ako na vzduch. Samozrejme, že rutina zo strmej skaly nemala nič spoločné s touto štvanicou. No v napätých okamihoch o sebe nikdy nezapochyboval. Nie. Vždy sa spoliehal na racionálne uvažovanie a pevné nervy. A to bol jediný tromfík, ktorý hral v jeho prospech. Povedal si, že ho musí využiť na ukľudnenie mysle. A už žiadne emócie.
Povzbudenie začalo účinkovať. Rozhasené nervy opäť držal pod kontrolou. Všetky zmysly upol iba na chodník ,ktorý sa bez prekážok odvíjal hore narastajúcim svahom. Skúter ho systematicky zdolával a postupne ukrajoval jednotlivé úseky. Chatár si premietol vzdialenosť na chatu. Odhadol ju na čosi cez kilometer.
Ani ďaleko, ani blízko, pomyslel si.
Započúval sa do chodu motora. Rachotil pravidelne. S úctou zvieral v rukách starú techniku, na ktorej ležalo bremeno zodpovednosti za jeho existenciu. Napriek tomu ju nešetril. Bez milosti hnal vekom skúšaný skúter v maximálnych otáčkach hore strmou cestou. A v duchu sa sústavne ubezpečoval, že motor tú záťaž musí vydržať. Musí!
Uvedomil si, že s narastajúcou výškou sa horský priesek začal meniť. Stromy okolo cesty postupne redli a lesný porast sa pomaly vytrácal. Po ľavej strane sa do chodníka začal tlačiť nízky svah, ktorý bol popretkávaný plazivou kosodrevinou. Z pravej strany rámoval cestu potok s balvanmi oblepenými mohutnými snehovými čapicami. Chatár sa v duchu utvrdzoval, že úzky chodník a vysoký sneh po okrajoch ho ochránia pred útokom vlkov zo strán. Šelmy mali šancu udrieť iba zozadu. No priestor medzi skútrom a svorkou vypĺňali ešte sane s mäsom. Predpokladal, že pri útoku od chrbta sa vlci pustia najprv do bravčoviny. A sane odľahčené o mäso mu dokonca môžu poskytnúť určitú výhodu. Avšak šelmy sú nevyspytateľné tvory a ich manéver môže prebehnúť aj celkom inak. Najradšej by sa ihneď zbavil prívesu aj s páchnucim bremenom. No bolo už neskoro. Sane boli pevne zakotvené za skútrom a ich uvoľnenie by trvalo minúty. No v tejto situácii rozhodovali sekundy. Vzácne sekundy.
Krátky pohľad dozadu ho o tom náležite presvedčil. Hmlisté vlnenie vo vzdialenom ohybe  zákruty znamenalo jediné. Masu vlkov. V tom momente hrôza prerazila až do špiku kostí, zelektrizovala v ňom všetky vnemy, nabúrala až do dna jeho sebavedomie a odvahu. A opäť sa vrátil diktát pesimizmu. Nervy mal našponované ako strunky. Hladina adrenalínu prudko stúpala, napätie sa šplhalo až k bodu varu. Všetkými zmyslami vnímal, ako mu tí vytrvalí protivníci začínajú dýchať na chrbát. Strach mu našeptával, že dokonca počuje chrapčať sneh pod ťarchou ich tiel, ako sa tlačili na úzkej ceste. Keď zvažoval svoje položenie zo všetkých strán, stále mu to vychádzalo čiernym navrchu. Vlci boli rýchli, určite rýchlejší ako zaťažený skúter. Boli teda v zjavnej výhode. Zrejme iba číhali na vhodnú pozíciu k útoku. Pach bravčoviny a dlhodobá absencia žrádla ich zrejme bičovali až do krajnosti, preto sa so zaťatou rozhodnosťou hnali nahor za skoro istou korisťou. Možno už len silný rachot motora ich držal v krátkom odstupe. No ten rozhodne nebol prekážkou na ukojenie ich hladu. Chatár predpokladal, že útok je len otázkou času.
Čo urobí?
Budú mu platné široké ramená, mohutné dlane a nezlomná vôľa? Napadlo mu, že v prírode odjakživa platil zákon silnejšieho. V tom okamihu dokázal veľmi presne zadefinovať, na čom je.
Otrasná pozícia.
Medzitým strmosť cesty zvoľnila, tá sa začala vlniť v miernejšom teréne. Úzky chodník sa stále viac alebo menej vinul okolo potoka, tak od neho trochu odskočil a ďalej pokračoval dlhším ľavotočivým ohybom. V jednom okamihu sa mu zazdalo, akoby postrehol bliknutie svetielka na chate. V tej chvejivej atmosfére pocítil náhlu životodarnú vzpruhu, obrovské psychické povzbudenie. Dokonca nabral odvahu, aby zistil, v akej vzdialenosti sa odvíja nepriateľská línia. Neznáma sila ho donútila opäť obrátiť hlavu dozadu.
Pohľadom krátko prepátral priestor za sebou. V tom momente sa ním prevalila ďalšia vlna strachu. Už len pár metrov za saňami klusali prví vlci. Ich biele tesáky a blčiace oči sa leskli vo svite mesiaca. Od nich sa smerom nadol ťahala masa sivej hmoty popretkávaná zelenými svetielkami. Agresívne šelmy sa po dvoch, či po troch tlačili na úzkej ceste a pružnými pohybmi sa vytrvalo hnali nahor. Hrôza nabrala na sile, no zároveň vyburcovala chatára k maximálnej koncentrácii. Skrehnuté prsty pevnejšie zovreli riadidlá. Plynové lanko vytočil až  na doraz. Motor kvílil v najvyšších otáčkach. Chatár žmýkal z mašiny výkon, akoby chcel predbehnúť vlastný osud, ktorý doposiaľ celkom úspešne odolával tým najdesivejším chvíľam života. A skúter sa zo všetkých síl rútil k bašte bezpečia. Nasledoval posledný úsek cesty, otvorený terén, vzdialený od chaty asi štyristo, päťsto metrov.
„Vlci, vlci…“ Chatár sa postavil na stúpačky a reval svoje mayday z plného hrdla. Zo strachu a hrôzy kričal do čistého, priezračného vzduchu . ,,Vlci, vlci… stádo vlkov!“ Šlukoval mrazivý horský vzduch a opäť a opäť reval zo všetkých síl.
„Vlciiiii…“
Pomohlo to. Pnutie nervov náhle povolilo. Krátkym krikom sa celkom ukľudnil. Vedel, že na chate ho nikto nepočul, preto ani nepozrel tým smerom. Naďalej si strážil bielu stopu a kŕčovito sa jej držal. A v duchu si prikazoval:
„Vydrž starec! Vydrž! Teraz to už musíš dokázať!“
Len nejakých tristo metrov ho delilo od cieľa. Cesta sa začala strmšie zvažovať smerom k potoku. Postupne klesala až k drevenému mostíku, za ktorým ležala prvá stopa civilizácie. Malá elektráreň v kamennom domčeku. V tom okamihu začul aj divý brechot vlčiaka od chaty. Brechot plný strachu a úzkosti. Skúter rýchlo preletel okolo kamennej steny a zahryzol sa do krátkeho svažíka, za ktorým sa ukrývalo vytúžené bezpečie. Už len desiatky metrov mu chýbali do konca tej hrôzostrašnej cesty. Odtiaľ ho už domáci musia začuť.
„Vlci, vlci,“ reval zachrípnutým hlasom. „Vlci sú tu, vlci,“ kričal z plných pľúc.
Priatelia, lyžiari, horolezci, stihnú mu pomôcť? Odvážia sa šelmy až ku chate? Do mozgu prudko dorážali existenčné otázky.
Pár zvyšných metrov. Lampa nad vchodom osvetľovala široké okolie. V dverách zazrel kuchára Joža a ďalšie dve-tri postavy, ktoré sa na neho tlačili zozadu. Skúter dorazil až k budove. Chatár z neho vyletel, akoby zo sedačky šľahali plamene. Prudko vyrazil ku chate. No náhle ho zastavili Jožove kľudné slová.
„Čo reveš ako bez zmyslov?,“ kuchár privítal šéfa hlasom pokojného Budhu.
„Vlci, vlci, stádo vlkov,“ udýchaný chatár ukazoval rukou za svoj chrbát.
„Čo blázniš. Vlci tu, pri chate? Čo sa pamätám, tak som na takú šelmu v tejto doline ešte nenatrafil,“ Jožo nasadil neveriacku vizáž. 
Okolo chatára sa zhŕkli ďalší turisti, ktorí si ho premeriavali spýtavými pohľadmi. Na tvárach im začali poihrávať úškrny. Podaktorí ho podozrievali, že si v doline glgol slivky a teraz si ich doberá.
„Vlci. Celý čas leteli za mnou,“ rozrušený chatár sa sústavne otáčal smerom do doliny. 
„Celá svorka. Len o taký chlpík som sa držal pred ich tesákmi,“ chatár pritom vyrobil úzku špáru medzi skrehnutým palcom a ukazovákom.
Slová nezabrali. Prítomní pochybovačne krútili hlavami. Zjavne mu neverili.
Odrazu hrozivé vlčie zavýjanie preťalo ich rozhovor. Zaznelo ešte celkom zblízka, možno nejakých štyristo, päťsto metrov od chaty. V tom okamihu osadenstvo Zeleného plesa zmeravelo. Črty na tvárach im stvrdli. Spýtavo sa zahľadeli na chatára.
„Pozor, aby vám nevypadli krakatice,“ chatár sa uškľabil na chlapov postávajúcich okolo neho. Potom pokračoval.
„Počas cesty sme mali k sebe blízko. Desne blízko. Ohrievali ma svojím dychom až ku chate. Vyhladovaní kámoši mi chceli dať zbohom.“
Chatár cítil, ako mu telom prúdila krv. Dlho bol uväznený v drsných podmienkach, avšak škaredá poľovačka sa skončila. Bolo dobojované. Vlci ho síce vydesili až do špiku kostí, no rolu štvanej zveri zvládol bez ujmy. Uvedomil si, že pri tom šantení so šelmami sa to jeho šťastíčko muselo fest vytrápiť. Iba preto sa jeho životopis píše aj naďalej. No náhle ho prepadla myšlienka na študentov z Hessenska. Rýchlo sa obrátil na Joža.
„Nemci už dorazili?,“ opýtal sa ho s obavou v hlase.
„Ešte nie. Do telefónu žvatlali čosi o tom, že vlak má meškanie.“
Chatára zaliala studená vlna. Šokujúca informácia ho vyburcovala k činu. Ako strela vyštartoval k aparátu. Ihneď rozžhavil linku na horskú službu. Prudkou spŕškou slov zadefinoval prekvapenému operátorovi aktuálnu situáciu. Veril, že jeho správa vyvolá na opačnej strane linky okamžitú reakciu. To ho aspoň kúštik uspokojilo. Takže do hry s vlkmi opäť vstupuje ľudský faktor. Ten musí spútať démonov hôr skôr, ako sa stihnú utrhnúť z reťaze. Našťastie, záchranári už neraz dokázali čarovať. Zadúfal, že aj teraz budú rýchli, fest rýchli.
Od toho okamihu vytrvalo odháňal ideu na potencionálnu pohromu. Keď sa po čase dopracoval k obvyklému pokoju a vyrovnanosti, začal opäť veriť v silu krehkého šťastíčka. A tak uťahaný na smrť sedel pri aparáte a čakal na čerstvé správy. Počas tej predlhej mučivej chvíle mu hlavou neraz preletela dotieravá obava.
Klapnú vlčie tesáky naprázdno a či dolina Zeleného plesa zažije poľskú drámu?
Neskoro v noci sa do hlbokého ticha náhle rozdrnčal telefón. No akosi odporne, hrozivo, ako umieračik na kostolnej veži. Chatár plný úzkosti si pomaly priložil slúchadlo k uchu. A na napätej tvári sa mu objavil tvrdý, kŕčovitý, no napokon uvoľnený výraz.