Veľká Fatra

Svoj prvý prechod
Veľkej Fatry som absolvoval v lete 1980 s Deanom Valáškom, teda v zostave ABU & Pýša. Obaja sme v tom čase pracovali v Obvodnom kultúrnom dome Prahy 10. Prvý deň sme spali v neskôr vyhorenom salaši na Kyškách. Po dvadsiatich ôsmich rokoch som nocoval na takmer rovnakom mieste, a to druhú noc tohtoročného zimného prechodu. No než som sa naň na Veľkú noc vydal, konzultoval som so spolumajiteľom Liptouru JUDr. Bohušom Palovičom, či ísť cez Nízke Tatry alebo cez Veľkú Fatru. Vraj radšej cez Veľkú Fatru. A tak som z vlaku vystúpil už v Ružomberku a nie v Liptovskom Mikuláši.

Na Malinô brdo
som sa lanovkou vyviezol z Hrabova. Snehu poskromne. Kúsok pešo, kúsok na lyžiach. Za Vtáčnikom to bolo lepšie. Lyžiarska palica z NDR sa mi zdala akási krivá a vyrovnával som ju tak úspešne, až som z nej mal dve. Najprv som ju opravil vložením smrekového konára. Ten sa rýchlo zlomil. Druhý raz už som použil niekoľko sklolaminátových prútov z nosnej konštrukcie stanu Gema 2. Vydržala až do Čiech.

Na Smrekovici
v rekreačnom areáli som skoncoval s dehydratáciou pomocou troch Bažantov. Núkali mi aj Prazdroj. No na Veľkej Fatre radšej pivo slovenské než juhoafrické. Zaspomínal som si na časy, keď pre nás bola tunajšia reštaurácia zakázaná, lebo slúžila len armáde. Pri jednom z prechodov, keď nás opäť nepustili dnu, som pre kamarátov na zobcovej flaute parodoval Pochod samopalníkov, prerušovaný neartikulovaným vyšteknutím, na ktoré rovnakom duchu odpovedali. Ako keď sa generál Martin Dzúr zo svojej Čajky pri prehliadke zdravil s ďalším a ďalším vojenským útvarom.

Snehu cez dva metre
a nik ma nepredbiehal. Niežeby som bol taký rýchly, no všetci skialpinisti išli opačným smerom. Po jednom z úžasných „tigrov“, keď som sa po zjazde zo Skalnej Alpy zaryl naozaj hlboko, ma jeden z nich poľutoval, že vraj s takým „báglom“ na bežkách musím veľmi trpieť. Ihneď som ho vyviedol z omylu: „Takú parádnu držku do prašanu som nehodil už prinajmenšom dvadsať rokov!“ V nádhernom slnečnom popoludní som si na snehovej pláni v sedielku pod Tanečnicou vyhĺbil dieru na stan a deň zakončil topením snehu a varením večere zo spacieho vaku.

Horská služba
ma zastihla ešte v spacáku. Ráno som si totiž pospal do pol desiatej. Zvonku bolo počuť ich hlasy: „Ste živý?“ „A ako!“ odvetil som. Ešte sme sa trocha porozprávali a než odišli, popriali mi šťastnú cestu. Rakytov som traverzoval po žltej značke. No trocha som si skomplikoval život. Vydal som sa po lyžiarskych stopách v nádeji, že je to optimálnejšia trasa než tá porušená od turistov so snežnicami a turistickými topánkami. Nebola. Strmé stúpania som väčšinou absolvoval s lyžami v ruke. A aj zľadovatený úsek Ploskej som radšej zišiel bez lyží. Na Kyškách ma milo prekvapili dva salaše. V tom bližšom som v pohodlí prečkal noc.

Smer Krížna
som vyrazil okolo šiestej. Do rána napadlo dvadsať centimetrov snehu. Obloha bola temná a ostro fúkalo, stopa zasnežená. Z komína Salaša pod Suchým sa dymilo. Cesta hlbokým snehom hore na Suchý vrch bola nekonečná. Na hrebeni víchor a hmla. Z Krížnej som sa chcel vydať smerom na Kráľovu studňu. Chvíľu sa mi darilo ísť od tyče k tyči, no nie dlho. Vietor mi hnal ostré ľadové kryštáliky priamo do tváre. Obkolesila ma biela tma. Dal som si dolu lyže a tápal kamsi dole. Našiel som sa na hornom konci najdlhšej veľkofatranskej doliny – Gaderskej, a tak som si mohol šestnásť kilometrov spievať: „Dolina, dolina, aká si mi dlhá, akože ťa prejdem, cárija, keď ma nôžky bolia…“

• www.slovakiatourism.sk