Ostrovná ríša

Bečak,
tak volajú na Jáve rikšu. Miestnu dopravu na ľudský pohon. Dohoda, ktorú sme s tridsaťtriročným Budim uzavreli, znela jasne. Vymeníme si úlohy. Šliapať do pedálov rikše, ktorá predstavuje celý jeho majetok, posteľ i pracovný prostriedok zároveň, budem ja, on sa vozí. Platí a basta! Chvíľu otáľal, ale napokon sme si tľapli. Navyše, za cestu na miestny trh v Bogore dostane dolár. Kilometer za pol dolára, taká je miestna taxa. Nič podobného s „bule“, ako Indonézania nazývajú bielych turistov, predtým nezažil. Celú cestu sa smial od ucha k uchu, určoval smer, dozeral, aby som sa držal na ľavej strane ulice a vravel, že má šťastný deň. Bol som jedným z tisícok galejníkov na Jáve, ktorí v tropickom ráne šliapali do pedálov. Z rikše, pozliepanej z holandského bicykla, som zliezal mokrý. V Indonézii je síce obdobie dažďov, ale v ten deň ešte nepršalo.

Gumený čas
Väčšina obyvateľov Indonézie musí podobne ako Budi tvrdo pracovať. Žijú viac než skromne, najmä z toho, čo si vlastnoručne dopestujú. Nik im nedá nič zadarmo. Štát nerozdáva sociálne dávky, aj dôchodky poberajú len bývalí zamestnanci štátnej správy. „Byť starý sa neoplatí,“ vraví Budi, člen etnickej skupiny Sundáncov. Uživiť dve deti a manželku je pre neho každodenný boj. Na to, aby si kúpil bečak, musel predať časť ryžových polí na vidieku, ktoré obrábali generácie jeho predkov. Nemal inú možnosť. Dnes je šťastný, keď denne zvezie aspoň dvoch, troch turistov. Hodí mu to prinajlepšom tak päťdesiat dolárov mesačne, čo nie je bohviekoľko. „Nechcem byť bohatý,“ pomenúva svoju životnú filozofiu a dodáva, že keď ušetrí pár tisíc rupií, vezme manželku a pôjdu sa loďou rekreovať na Bali. O tom sníva. Jediné, čoho má dostatok, je čas. Ten má v Indonézii obdobnú vlastnosť ako guma či kaučuk. Dá sa ľubovolne naťahovať či skracovať. Z tohto dôvodu nazývajú Indonézania túto veličinu veľmi príznačne – jam karet, alebo gumový čas. „Čas nás príliš netrápi. Človek nikdy nevie, čo vás po ceste stretne. Každá minúta totiž môže priniesť zmenu,“ tvrdí Budi. Hodinky nenosí, vlastne žiadne ani nevlastní. Spoľahnúť sa na presnosť a dochvíľnosť sa v Indonézii príliš nedá. Nič to. Zato politika tu od prvých slobodných volieb po dlhých desaťročiach zmenila vietor. Ľudia sa na rozdiel od obdobia vlády diktátora Suharta môžu slobodne vyjadrovať, aj otvorene kritizovať koho len chcú – prezidenta, vládu, aj jej úradníkov. Do roku 1997, kedy po sérii protestov a nepokojov padol diktátorský režim, mohli byť ľudia za kritiku prezidenta Suharta a jeho rodiny zatknutý a uväznení. Indonézania sú na svoju mladú demokraciu hrdí, a pokiaľ na inom programe práve nebeží tristo sedemdesiaty piaty diel mexickej telenovely, potom určite nepohrdnú ani spravodajstvom z posledného zasadania parlamentu.

Mesto dažďa
je druhé meno Bogoru, mestečka na úpätí hôr Gede a Salak, kam holandskí obyvatelia kedysi utekali pred ruchom Batávie, dnešnej Jakarty. Zaprší tu každý deň, na dážď sa dá sväto-sväte spoľahnúť. Aj preto Bogor hýri tropickou vegetáciou a kvetmi. Preslávili ho botanické záhrady Kebon Raya, ktoré boli dlhé roky centrom biologického výskumu. Otvorené boli už v roku 1817 a ukrývajú 15 tisíc druhov rastlín a drevín, vrátane obrovitej Rafflesie, najväčšej kvetiny sveta. „Bohužiaľ, kvitne až v júni,“ ospravedlňuje kvetinu náš sprievodca Jaja Sukarja. Pochváli však staručký strom kaučukovníku, ktorých je v Indonézii habadej. „Získaný kaučuk sa v meste Bandung mení na gumu. Máme tam najväčšiu továreň pre potreby mužov,“ dodáva s úsmevom. Botanická záhrada sa hemží školákmi v uniformách. Farby oblečenia prezrádzajú druh školy, ktorú navštevujú. V Indonézii je uniforma tradíciou, podobne ako šoférovanie po ľavej strane vozovky. „Hallo Mister,“ je počuť odvšadiaľ. Znelka Indonézie. Fráza, ktorú ovládajú nielen študenti, ale aj tí najstarší. Akoby sa s ňou už rodili. Vždy k nej patrí úsmev. Usmieva sa aj chudoba. Neďaleká Jakarta, mesto ostrých kontrastov, je toho dôkazom. Preľudnená, rušná, zadymená. Centrum všetkého – politiky, viery, ale hlavne biznisu. „Jakarta je obrazom Indonézie. Kto ju nezažil, prakticky nebol v Indonézii,“ tvrdia domáci. Bohatstvo je zhmotnené do najmodernejších mrakodrapov, bieda a chudoba sa vystavuje sama. Pod mostami, na brehoch vodných kanálov, v okrajových štvrtiach. Deviate najväčšie mesto sveta živí dvanásť miliónov obyvateľov. Ulice indonézskej metropoly sú obrazom dokonalého ľudského mraveniska, aké vie vyčariť iba Ázia. Jakarta je rozlezená do všetkých strán. Ťažko určiť, kde začína a končí. Pre mnohých je jedinou nádejou na prežitie, pre iných sa nádej práve tam skončila.

Cunami
„Vy ste už Indonéziu nebodaj pochovali…?“ opýta sa Faturachmad Djamaluddin nechápavo. „Kvôli cunami?“ uistí sa otázkou. Pokrúti hlavou a pomenuje kameň úrazu: „Ale to potom nemáte poňatia, aká je naša krajina obrovská!“ Obchodníkovi v najlepších rokoch, šoférujúc ulicami Jakarty, sa zjavne uľaví. „Kým som nežil v Európe, ani ja som nemal presnú predstavu o jej rozmeroch,“ prizná plynulou češtinou. Vysvitne, že šesť rokov študoval v Liberci a donedávna vlastnil dve textilné fabriky na obleky. Indonézska provincia Aceh, ktorá bola následkami ničivého zemetrasenia z decembra minulého roku najviac postihnutá, je od hlavného mesta vzdialená dvetisíc kilometrov. Len vzdušnou čiarou je to strašidelne ďaleko. Ani Faturmad tam nikdy nebol, je to iný svet. Jeho manželka je na severnom cípe ostrova Sumatra naopak pečená varená. Pracuje v ústave na kontrolu liečiv a podieľa sa na obnove provincie, ktorá je už roky rokúce pre indonézsku vládu tŕňom v oku. Je smutnou iróniou, že to bola práve vlna cunami, ktorá umiestnila malú konzervatívnu moslimskú oblasť Aceh na mapu sveta. Už tridsať rokov bojuje táto zabudnutá oblasť o nezávislosť. Podobrotky alebo inak. Dôvodom sú najmä bohaté zásoby nerastných surovín. „Turistov kvôli cunami zjavne ubudlo. Indonézia je teraz lacná a navyše zostala neporušená. Niet sa čoho obávať,“ tvrdí Gia Bramantyo, riaditeľ cestovnej kancelárie Maestro Indonézia. Cunami straší kadekoho, v samotnej Indonézii však pomenej. Ľudia majú svoje problémy. Život sa v tejto rôznorodej krajine nezastaví. Denník Jakarta Post o situácii a príbehoch z postihnutej provincie, ktorá stratila štvrť milióna obyvateľov, informovať neprestal. Titulné strany však Aceh už nezapĺňa. Zbierky na jeho obnovu pokračujú so zotrvačanosťou. Pre mnohých je najsevernejší cíp ostrova Sumatra nepredstaviteľne vzdialený a nedostupný. Väčšina obyvateľov Indonézie nebola nikdy ani v Jakarte. Matka miest, ako hlavné mesto zvyknú nazývať, je príliš ďaleko.

Naša zem a voda
Keby sme Indonéziu preniesli na mapu Európy alebo Spojených štátov, siahala by od Madridu až k Moskve, alebo od San Francisca po New York. Z výšky vyzerá ako smaragdový náhrdelník. Indonézania svoju krajinu nazývajú tanah air kitah – naša zem a voda. Štvrtá najľudnatejšia krajina planéty sa rozprestiera okolo rovníka na 13 677 veľkých i malých tropických ostrovoch, medzi ktorými sú značné sociálne, etnické i náboženské rozdiely. Pospájané boli v toku dejín tak trochu nasilu. Podobne asi ako bývalé krajiny ZSSR. Až do príchodu koloniálnych mocností sa dejiny Indonézie odvíjali v mnohých samostatných prúdoch. Dnešný indonézsky štát je moderným vynálezom. Až do konca devätnásteho storočia, keď Holanďania zahrnuli väčšinu ostrovov pod krídla holandskej Východnej Indie, boli indonézske ostrovy len nesúrodým súborom kniežactiev, sultanátov a súkromných kráľovstiev so svojimi vlastnými dejinami. Každopádne, dokopy dnes tvoria najväčšie súostrovie na svete, ktoré si už 60 rokov píše nezávislé dejiny. Jeho obyvatelia, ktorých je vyše dvestodvadsať miliónov, hovoria asi 500 rôznymi jazykmi a dialektmi. Spoločný je len jeden – Bahasa Indonesia, korene má v malajštine. Niektoré ostrovy majú veľkosť malých kontinentov, iné sú len perlami v mori, bez oficiálneho mena a obyvateľov.

Ryžová kultúra
Najkultúrnejšia po stáročia zostala Jáva, jedna z najskôr osídlených oblastí sveta. Preslávená svojou starobylou a nesmierne kultivovanou spoločnosťou. Voňavá, živá a pohyblivá. Ľudia sa na Jáve neustále kamsi premiestňujú. Všetkými smermi a akýmkoľvek spôsobom. Jáva je prakticky samá rovina, z ktorej kde-tu vystupuje k nebu dve až tri tisíc metrov vysoká sopka. Tých majú v Indonézii požehnane. Ostrov je neuveriteľne pestrý a zaľudnený. Na ploche porovnateľnej s bývalým Československom sa tiesni asi stodvadsať miliónov ľudí. Vidiek je oproti rušným mestám idyla. Ryžové polia obrábajú bosé ženy v typických sarungoch so šikmými pokrývkami hlavy. Po automatizácii ani stopy. Žiadne poľnohospodárske stroje, nanajvýš byvol, ktorého však treba živiť. Ryža je pre obyvateľov Jávy každodenným chlebom. Znalosti o jej pestovaní sem priniesli ich predkovia. Jeden z prvých spôsobov dopestovania obligátnej bielej obilniny nazvali sawah. Spočíval v tom, že sa ryža sadila do zavodnených políčok. Vulkanická pôda na Jave a Bali k tomu bola ako stvorená. A je dodnes.„Nasi, čiže ryža, je v Indonézii prakticky hlavným jedlom. Všetko ostatné je príloha,“ rozpráva o ryžovej kultúre mladík Bagong. Pred sebou tlačí mobilný stánok na dvoch kolesách, ktorý sa po domácky nazýva kaki lima, doslova päť nôh. Živí sa predajom jedla na ulici. Denne križuje mesto a predáva smaženú ryžu, polievku s mäsovými guličkami a zákusok z kokosového mlieka. Aby na seba upútal pozornosť, vydáva melódiu. Lyžičkou udiera do polievkovej misky. Nie hocijak. Rytmicky a podľa všetkého i zrozumiteľne. „Domáci už vedia, čo dnes ponúkam,“ vysvetľuje v prestávkach medzi zviditeľňovaním sa. Podobných stánkov sú na Jáve tisíce. Každý sa dajako živí. Variť pre iných sa Bagongovi stále oplatí, aj keď zarobí žalostne málo. Jedlo je lacné a chutí. Najmä ryža z tunajších sopečných polí, ktorá sa rodí až tri razy do roka. „Nie sme sýti, kým sa nenajeme ryže,“ dodáva potulný kuchár o Indonézanoch.

Jednota v odlišnosti
Okolím mešity Istiqlal v Jakarte sa rozlieva kvílenie muezzina. Zvoláva moslimov k modlitbám. K najväčšej mešite v juhovýchodnej Ázii prúdia davy. Počas veľkých slávností pohltí až dvestotisíc veriacich. V spodnej časti sa zhromažďujú výlučne muži. Ženy sú na poschodí a je ich pomenej. K rozjímaniu sa pripravuje aj päťdesiatnička Rossie. Otočená smerom k Mekke si dokončuje make up, zakrýva hlavu bielou šatkou. „Desať minút pre boha nie je veľa,“ komentuje. Chodí sem každý piatok napoludnie. Svoju vieru žije naplno. V najväčšej moslimskej krajine sveta zostáva väčšina obyvateľov verná tradíciám, ale i povesti umierneného a tolerantného národa. Indonézska ústava uznáva slobodu náboženstiev, pokiaľ sú vierou v jedného najvyššieho boha. Na oko je všetko v poriadku. Hneď oproti najväčšej mešite Istiqlal stojí napríklad malá katolícka katedrála. Každý nočný stolík lepšieho hotela v Jakarte ukrýva bibliu i korán. Náboženstvo je pre Indonéziu kapitolou samou o sebe. Dokonca majú pre náboženské záležitosti ministerstvo, jediné svojho druhu v Ázii. Náboženstvá sú tu zložito prepletené, tak ako sa postupne vrstvili na starých animistických vierach a kultoch dávnych predkov. „Islam sa na ostrovy začal šíriť z Acehu už v ôsmom storočí, " spomenie Rossie najortodoxnejšiu provinciu na celom súostroví. Nedá jej nespomenúť nedávne cunami, ale aj fakt, že v Indonézii majú o čosi odlišný islam ako v iných častiach sveta. Vie o čom hovorí. Jej manžel veľa cestuje, obchoduje s kávou. "Jednota v odlišnosti,“ vysloví záhadné heslo Indonézie a nenechá sa viac rušiť. Navzdory všetkým náboženským a kultúrnym rozdielom, tento obrovský politický útvar drží pokope. „Naša krajina má mnoho tvárí. Keby si ju chcel spoznať celú a do hĺbky, jej rozmanitosť ti vyrazí dych,“ vybavím si posledné slová Budiho, keď ma striedal za volantom rozheganej rikše.
Text a foto Juraj Sedlák

www.indoneske-velvyslanectvi.cz



www.grayline.com