Bojnický zámok patrí k najstarším a najvýznamnejším pamiatkam na Slovensku. Stojí na travertínovej kope nad mestom Bojnice. Prvá písomná zmienka o existencii hradu je v listine zoborského opátstva z roku 1113. Pôvodne bol hradom dreveným a vyvinul sa zo staršieho hradiska. Postupne, v priebehu 13. storočia, bol budovaný z kameňa ako majetok veľmožského rodu Poznanovcov. Koncom 13. storočia sa Bojníc zmocnil uhorský oligarcha Matúš Čák Trenčiansky a hrad mu patril do roku 1321. Po Matúšovi Čákovi sa v Bojniciach v 14. a 15. storočí vystriedali ako majitelia ďalšie šľachtické rody – Giletovci, Leustachovci a Nofriovci. V roku 1489 kráľ Matej Korvín daroval bojnický hrad spolu s panstvom svojmu nemanželskému synovi Jánovi Korvínovi. Po smrti kráľa Mateja sa hradu zmocnili Zápoľského vojská a obývali ho do roku 1526. V roku 1527 daroval kráľ Ferdinand I. hrad Alexejovi Turzovi. Turzovci hrad upravili a prestavali na pohodlné renesančné sídlo. Pôvodný gotický hrad dostal charakter renesančného zámku s rovnako vysokými obytnými budovami zoskupenými okolo vnútorného nádvoria. Po vymretí Turzovcov v roku 1636 hrad opäť pripadol kráľovskej korune. O rok neskôr, v roku 1637, dal cisár Ferdinand III. bojnické panstvo Pavlovi Pálfimu do zálohy za dvestotisíc zlatých. V roku 1643 dostali Pálfiovci bojnický hrad do dedičnej držby. V Bojniciach znovu zavládol stavebný ruch a hrad dostal barokovú podobu. Stavebná aktivita na hrade utíchla koncom 17. storočia. Jeho podoba sa v priebehu 18. a 19. storočia podstatne nezmenila. Po dlhšom období stagnácie a úpadku získal bojnické panstvo s hradom v roku 1852 jeho posledný šľachtický majiteľ – gróf Ján František Pálfi. Ten sa rozhodol prestavať hrad na romantický zámok. Ako vzor použil francúzske gotické hrady z údolia rieky Loiry, pápežský palác v Avignone, gotické tirolské hrady i rannú renesančnú taliansku architektúru. Architektom neogotickej prestavby bol Jozef Hubert. No zjavne sa stal iba nástrojom v rukách svojho zákazníka s vysoko vycibreným umeleckým vkusom. Sám Pálfi kreslil, navrhoval a riadil všetky práce. Táto posledná neogotická prestavba trvala 22 rokov (1889 – 1910). Gróf Pálfi sa jej úplného dokončenia nedožil, zomrel vo Viedni 2. júna 1908 ako starý mládenec. Pretože nemal potomkov, čoskoro po jeho smrti vypukli spory medzi príbuznými o dedičstvo. V roku 1923 bola uzavretá „priateľská dohoda“ medzi dedičmi grófa Pálfiho a Československou republikou, v ktorej boli určené zbierky, ktoré nebudú predmetom dražieb. Dražby umeleckých zbierok grófa Pálfiho sa uskutočnili v rokoch 1924 až 1926. V roku 1939 zámok a pozemky k nemu patriace kúpila firma Baťa. Po vojne, na základe Benešových dekrétov, pripadol jej majetok štátu. Od roku 1950 je v zámku definitívne umiestnené múzeum, ktoré je dnes súčasťou Slovenského národného múzea.
Napokon v každej pamiatke straší
15. 07. 2012
Bojnický zámok patrí k najromantickejším a
najnavštevovanejším kultúrnym pamiatkam v strednej Európe. Jeho interiéry
ukrývajú aj umelecko-historické exponáty, ktoré zhromaždil najmä
posledný majiteľ zámku gróf Ján František Pálfi. S Mgr. Jánom Papcom,
riaditeľom Slovenského národného múzea – Múzea Bojnice, sa stretávame
22. júla 2012.
Pán riaditeľ, prvýkrát sme sa stretli 10. mája 2012 na
trenčianskom hrade, kde ste preberal ocenenie pre Zámok Bojnice –
absolútneho víťaza verejnej hlasovacej súťaže „Klenoty pohraničia /
Klenoty příhraničí“.
O súťaži sme sa dozvedeli krátko pred vyhlasovaním jej výsledkov. O to
viac sme boli milo a príjemne prekvapení. V každom prípade je to uznanie od
návštevníkov, ktorí si asi všimli, že bojnický zámok nie je len
o pamiatke ako takej (tá je samozrejme výnimočná), ale aj o aktivitách,
ktoré v rámci tejto pamiatky vykonávame.
Napriek tomu, že ste predovšetkým muzeálnou inštitúciou,
súčasťou Slovenského národného múzea…
Áno, sme Slovenské národné múzeum so sídlom v národnej kultúrnej
pamiatke Zámok Bojnice. Čiže musíme vykonávať štandardné muzeálne
činnosti, ktoré vyplývajú zo zákona o múzeách a galériách. Tzn.
spravovať, dokumentovať a reštaurovať zbierky, starať sa o ich uloženie
v depozitároch, robiť vedecký výskum, výstavy atď. Okrem toho sa o túto
národnú kultúrnu pamiatku musíme starať. Čiže je to zase pamiatkový
zákon, podľa ktorého musíme konať. A až potom je tu činnosť smerom
k návštevníkom, ktorá nie je nikde presne ohraničená, a ktorú niekedy
robíme takmer v ilegalite, pretože na ňu nie sú nijaké normy.
No väčšina návštevníkov sa nestará, čo po odbornej
stránke robíte so zbierkami. Ich zaujíma príbeh, to, v akom svetle im
bojnický zámok predstavíte.
Napriek tomu, základom je klasická prehliadka pre návštevníkov, ktorí sa
chcú čo najviac dozvedieť o histórii bojnického zámku. O jeho
vlastníkoch. Okrem nich sú tu návštevníci, ktorí chcú spoznať aj niečo
z legiend a povestí. K tomu slúžia predovšetkým večerné prehliadky
s duchmi a strašidlami. Napokon v každej pamiatke straší. Nejakým
spôsobom sa tam hrdúsilo alebo iným spôsobom pripravovalo o život, či
chystali iné nástrahy. V rámci tohto konceptu sme vytvorili jeden veľký
projekt, a to „Medzinárodný festival duchov a strašidiel“, ktorý má
rezonanciu medzi širokým okruhom návštevníkov. Nie len u nás, na
Slovensku, ale aj v zahraničí. Na prelome apríla a mája sa tu zhromaždia
duchovia a strašidlá z celého sveta a návštevníci si môžu prezrieť
zámok z ich pohľadu. Duchovia a strašidlá ich sprevádzajú v rámci
nejakého príbehu, ktorí je každým rokom iný. A pretože sa jedná o para
normálne javy, je to také „para divadlo“. Keď si predstavíme, že
návštevník ide do divadla, kde sedí v hľadisku a na javisku sa čosi
odohráva, u nás je tomu naopak. Návštevník je aktérom scény, lebo
príbeh je rozdelený do jednotlivých miestností, na nádvoria a terasy.
A každý, kto sprevádza, je postavou z príbehu. Návštevníci kráčajú
akoby naprieč dejom, čiže stávajú sa jeho súčasťou. Tohto roku boli
hlavnou témou „Leustachovci“, šľachtický rod, ktorý bol vlastníkom
bojnického zámku v 14. storočí. Takže sa tu premiešavala história
s legendami. Tým pádom to bolo nie len mystické, ale aj poučné a vcelku
zábavné. Ľudia odchádzali milo vystrašení a popritom obohatení
o ďalšie vedomosti. Skrátka, nestrašia len politici, ale v pozitívnom
zmysle aj my.
Tohtoročný „Medzinárodný festival duchov a strašidiel“
už bol devätnásty…
Áno. Každý rok ho v priebehu tých ôsmich až desiatich dní (podľa toho
ako vychádza prvý a ôsmy maj) navštívi v priemere okolo dvadsaťtisíc
návštevníkov. Tento rok ich bolo takmer dvadsaťjedentisíc. Na festivale
hrá nezriedka deväť desiatok účinkujúcich vo viac ako
päťdesiatich vystúpeniach denne.
Azda druhou vašou najobľúbenejšou akciou je festival
„Rozprávkový zámok“.
Uskutočňuje sa vždy koncom školského roka. Bojnický zámok má totiž tri
„V“, a to výtvarnosť, vizuálnosť a výpravnosť. „Rozprávkový
zámok“ je taká odmena pre žiakov a študentov. Opäť sa jedná
o predstavenie na základe uceleného rozprávkového príbehu. V tomto roku
je o Aladinovej zázračnej lampe.
V auguste máte „Slávnosti života“, s podtitulom
„akt – relax – gastro – fest“.
V tom čase sa prehliadka bojnického zámku deje prostredníctvom rôznych
umeleckých žánrov. Od baletu, cez spev, poéziu, hudbu, tanec, pantomímu.
Všetky scény sú koncipované tak, aby návštevníka poučili a povzniesli
umeleckým účinnom, takže je to podujatie viac-menej pre náročnejších
návštevníkov. Na to, aby sa aj títo uvoľnili, je pre nich na nádvorí
pripravený relaxačný program. S tým súvisia aj kulinárske zaujímavosti.
Preto je to „art – relax“, umelecké uvoľnenie a potom „gastro –
fest“, ktorý smerujeme k ochutnávke tradičných regionálnych jedál.
V septembri v zámku organizujete „Rytierske
dni“.
Áno, no nie je to tak, ako vo väčšine podobných podujatí. Že prídu
šermiari a šermujú o dušu spasenú a trieskajú sa mečmi. Poňali sme to
skôr ako výchovu k rytierstvu. Ako sa z mladého chlapca – panoša stáva
muž. Ten, aby sa rytierom mohol stať, musí prejsť určitou výchovou,
podstúpiť rôzne skúšky. Musí vedieť strieľať z luku, šermovať,
jazdiť na koni, no musí vedieť aj recitovať, uviesť dámu do
spoločnosti, primerane sa správať atď.
Na sviatok sv. Valentína robievate „Valentínsky
víkend“.
Ten už teraz budeme nazývať „Svet lásky, krásy a nádeje“. Je
o najkrajšom a najušľachtilejšom vzťahu ľudí, ktorým je láska. No,
nie len o láske milencov. Ale aj o láske detí k rodičom, o láske
manželov, súrodencov atď. Takže všetci tí, ktorí majú radi vo svojej
duši také šteklenie, ktoré prináša láska, navštevujú bojnický zámok.
Vtedy aj zamieňame zbierkové predmety v expozícii, aby príbehy, ktoré sa
ich prostredníctvom prerozprávajú, boli o láske. Párik, väčšinou
mladých ľudí, musí prejsť skúškami. Máme pre nich súťaže. Pre tých,
ktorí sa ich zúčastnia a uspejú, sú pripravené „certifikáty
vernosti“. Tí, ktorí sa súťaží nezúčastnia možno z hanblivosti, si
certifikát môžu zakúpiť. „Certifikát vernosti“ daný pár zaväzuje,
aby si bol verný minimálne po celý nasledujúci rok, a po roku si sľub
vernosti môže obnoviť.
Keď sme sa stretli v Trenčíne, bol pri tom riaditeľ
verejno-prospešnej spoločnosti „Baťův kanál“ Vojtech Bártek. Ja sám
som ranné detstvo prežil v Baťovom robotníckom dvoj domčeku v Sezimovom
Ústí II. Pamätám, keď sa mamka v 60. rokoch minulého storočia vrátila
zo zájazdu do Bojníc a priniesla pohľadnice Partizánskeho, bol na nich ten
istý architektonický koncept vrátanie spoločenského domu a domčekov ako
u nás, v Sezimovom Ústí. No ale naspäť k nášmu rozhovoru
v Trenčíne. Zhovárali sme sa o možnostiach spolupráce miest spätých
s pôsobením Baťovcov. O ich prepojení a najmä o odporúčaní si
návštevníkov. No a vy ste pritom spomenuli príbeh, ako brat Tomáša, Ján
Baťa bojnický zámok nadobudol, hoci ho najprv nechcel.
Spolupráca miest a turistických cieľov spätých s aktivitami Tomáša
a Jána Baťovcov, to je zaujímavá vízia. V každom prípade sa budeme
usilovať doviesť vzájomné kontakty do takého štádia, ktoré by sa
odrazili vo zvýšenej návštevnosti baťovských miest a našich
turistických atraktivít.
No a ako Baťa nadobudol bojnický zámok? Začiatkom 20. storočia zomrel
posledný šľachtický vlastník bojnického zámku, Ján František Pálfi.
Bola to doba, kedy vznikali hradné múzeá nielen na Slovensku, v Čechách na
Morave a v Sliezsku, ale aj v iných krajinách v Európe. Napriek tomu,
že Pálfi vo svojom testamente žiadal, aby zámok bol prevádzkovaný a
sprístupnený širokému okruhu návštevníkov – vzdelancov a prispieval
ku zušľachťovaniu vkusu národa, jeho dedičia mali inú mienku a rozhodli
sa zámok predať. O panstvo grófa Pálfiho malo záujem viacero záujemcov.
Boli aj takí, ktorí chceli iba zámok, ďalší zasa iné časti panstva –
Baťovci mali predovšetkým záujem o lesy, lebo tu vystavali komplex
tovární –Bošany a vami už spomenuté Baťovany – dnešné
Partizánske. Tu, na hornej Nitre, chcel vyrábať predovšetkým drevená
kopýtka, ktoré sú potrebné pri výrobe obuvi. Práve listnaté drevo
v pálfiovských lesoch mu na túto výrobu padlo vhod. No Pálfiovci mali
podmienku, že panstvo odpredajú len v celosti. Preto Baťa napokon kúpil
kompletné panstvo. S lesmi teda aj horárne, lovecký kaštielik na Remate a
aj bojnický zámok. V ňom zriadil Závodnú školu práce, kde sa vzdelávali
jeho zamestnanci a projekčnú kanceláriu. No aj v tom období sa časť
bojnického zámku využívala ako múzeum, najmä tzv. Stredný hrad. Navyše
členovia spolku prevádzkujúceho Hornonitrianske múzeum, ktoré sídlilo
v skromných podmienkach v Prievidzi, sa so správcom bojnického zámku
dohodli, že časť exponátov ich múzea bude sprístupnená práve v zámku.
Takto teda návštevníci od smrti Jana Pálfiho až do roku 1950 mali
možnosť prichádzať do bojnického zámku a navštevovať v ňom expozície
samotného zámku i Hornonitrianskeho múzea. Po roku 1945, v rámci
Benešových dekrétov, bol zámok Baťovcom odňatý a stal sa majetkom
národného podniku Závody 29. augusta v Partizánskom. Časť majetku bola
odňatá pre kúpele, lesy a poľnohospodársky majetok. V zámku sídlilo
množstvo firiem. V roku 1950 zámok vyhorel. Našťastie zhoreli len strechy.
Škody na mobiliári boli nepatrné. V priebehu jedného roka boli strechy
obnovené a už od septembra 1950 tu začalo prevádzku múzeum, ktoré
existuje dodnes.